Nikdy neoľutujem

4. února 2012 v 0:24 | Coralin |  Na témy týždňa

Poviedka je možno trochu nechutná, jej dej je pre mňa našťastie vymyslený, no bohužiaľ pre niektorých tvrdou realitou. Dokonale sa ku nej hodí pesnička od Within Temptation Murder, ktorej text ma ku nej aj inšpiroval a ktorá sa stala takou ,,matkou" tejto poviedky. Môžete si ju vypočuť na konci článku.

Viem, kto si. Viem, ako sa voláš a viem aj kde bývaš. Viem, že dnes u teba doma nikto nebude. Viem to.

Trochu sa trasiem a som nervózna, ale iba trochu. Viem, čo všetko riskujem, ale v princípe robím dobrú vec. Už nikdy neublížiš inému dievčaťu, tak, ako si ublížil mne. Už nikdy žiadnu tak neponížiš a nezruinuješ jej život, tak, ako si ho zruinoval mne.

Ešte stále v duchu počujem tvoj hlas: ,,Prepáčte, ale pokazilo sa mi auto. Môžete mi s tým pomôcť?" Prečo som vtedy zastavila? Prečo som ti uverila? Bol večer a cesta bola prázdna. Mohla som auto odstavené na kraji proste ignorovať a ísť ďalej. Ale ja krava som zastavila.

Každú noc mávam o tomto strašné nočné mory. Nikdy na tú noc nezabudnem. Odvliekol si ma na zadné sedadlo svojho auta, ktoré bolo v skutočnosti úplne v poriadku. Bránila som sa zo všetkých síl, ale nemala som proti tebe šancu. Surovo si ma tam hodil a rozopol si nohavice.

Priala som si, aby som neexistovala. Aby som nežila. Alebo aby to bol iba zlý sen, z ktorého by som sa zobudila a tým by to skončilo, ale nie. Bola to realita. Keď si konečne skončil, vyhodil si ma z auta na studenú asfaltku, hodil si za mnou moje oblečenie a v rýchlosti si si presadol na predné sedadlo. ,,Opovážiš o tom niekomu povedať, ty suka, inak si ťa nájdem!" boli tvoje posledné slová. Potom si naštartoval a odišiel si. Ja som ležala na ceste a nevnímala som nič iné než bolesť. A nenávisť.

Neviem ani, ako som sa dostala do najbližšej dediny. Zavolala som políciu. Našli ťa, ale mal si u nich nejakého ,,známeho", takže ťa rýchlo prepustili. Dali ti tri mesiace. Preboha, tri mesiace, to je taká smiešna doba! Keby bolo na mne, hodila by som ťa na doživotie. Pomstila by som sa ti. Zničila by som ťa, ty hajzel jeden! Ale tri mesiace ubehli a ty si mohol v kľude odísť.

Dva roky som žila v mučivej bolesti. Nič som nechcela jesť, s nikým som sa nerozprávala. Spadla som až na samé dno. Pokúsila som sa o samovraždu- dvakrát, ale vždy som prežila. Krutá trýzeň osudu.

Ale teraz, teraz sa všetko zmení. Tentoraz to budeš ty, čo sa bude váľať po zemi. To ty si budeš priať, aby si nikdy nebol, to ti môžem odprisahať. Už nemám chuť iba bezcieľne nenávidieť. Ja sa ti chcem pomstiť!

Nepýtaj sa, ako som zistila tvoju adresu ani kde som zohnala pištoľ. To nie je pre teba dôležité. Mal si zamknúť dvere, ale čo už. Tým lepšie pre mňa.

V celom mojom živote som nevidela špinavší dom. Všade sa kopili fľaše od piva a obaly od pizze. Televízor si ani nevypol. Podľa zvuku som vedela, že si v spálni. Bola by škoda, keby si spal. Musela by som ťa zobudiť.

Ležal si na posteli a sledoval ďalšiu televíziu. Práve si pozeral, ako sa nejaká kozatá blondína vyzlieka za zvukov hudby a niekedy si pri tom tlmene vzdychol. Steny si mal oblepené plagátmi. Všade boli iba nahé ženy. Pokrútila som nad tebou hlavou a ešte viac sa presvedčila, že robím svetu láskavosť.

Nemusela som sa skrývať. Chcela som, aby si ma videl, tak, ako som sa musela pozerať ja. Spozoroval si ma neskoro. Od strachu sa ti rozšírili zreničky a dali tej tvojej oplzlej tvári zvláštny výraz. Mierila som na teba pištoľou. Zdvihol si ruky nad hlavu, a v tej istej chvíli som ja stlačila spúšť. Mohla som mieriť na hlavu, alebo na srdce, ale ja som ti prestrelila brucho. To ťa ihneď nezabije, bude to chvíľku trvať. Vykríkol si a zrútil sa na zem vedľa postele. Ruky si si pritláčal na ranu a boli celé červené od krvi. Pristúpila som ku tebe a začala som do teba kopať- do hlavy, do rozkroku, všade, kde to vôbec bolo možné, a ty si sa iba zvíjal od bolesti. Nakoniec som do teba ešte niekoľkokrát strelila, aj potom, čo si sa už prestal hýbať, aby som mala istotu. Vtom som začula panické zvonenie na zvonček. To asi susedia počuli výstrely. Rýchlo som zmizla zadným vchodom.

Hovorí sa, že v zúfalých situáciách robí človek zúfalé činy, a asi som toho živím príkladom. Ale neľutujem. Toto nikdy, ale nikdy neoľutujem.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama